Z pripravovaného rukopisu

Rok bez slnka:

Akie Itoh

žije

v tejto dedine sama, v tisícmetrovej výške

pestuje čaj, nad ohňom suší čajové lístky,

vo vysokej tráve rastú zemiaky a cibuľa, voňajú ruže.

Osemdesiatpäť ročná žena v kvetovanej zástere nás pozýva do kuchyne,

ospravedlňuje sa za neporiadok a skromnosť, no napokon preváži radosť

z návštevy, núka nám koláč

Profesor Slnečný svit jej podá ruku, prechádza na miestny dialekt,

prichádzam sem z času na čas, aby som videl milú tvár, povie.


Dnes už zarastá aj obecný les.


Stále ste pekná žena, Akie, povie.


V novembri už nik netancuje kaguru pre boha úrody.

Je to náš osud, že sa raz všetko skončí. Teraz

mi chodia zbierať zeleninu opice.


Keď zapadne slnko, Akie plače, kým zídeme dolu,

v dedine starcov sa ochladí.





Sargazo


tam vonku ďaleko

od všetkých plytčín

more

akoby nenachádzalo pokoj

bez pobrežia bez pláží bez útesov



väzenie sipiacich vĺn

v náručí admirála

gigantický vír objatie

z popínavých rastlín



cinkajú príbory káva v šálkach

sa nemieša proti smeru

hodinových ručičiek

tancujú

rohože z morskej trávy

vtáky hmly a veľryby



admirál sa necíti celkom

bezpečne



jednoznačné znamenia že zem musí byť

neďaleko naháňajú hrôzu

ihly na kompasoch sa zbláznili



váhavo vychádza slnko